Horal MTB maratón 2022 a osobné výkonové maximum

Deň nezačal úplne ideálne. Počasie vyzeralo na dážď a aj napriek tomu, že sme dorazili do Svitu s pomerne veľkou rezervou, sme nakoniec na štart prichádzali niekoľko sekúnd pred výstrelom. O to zaujímavejšie to však bolo.

Zo začiatku už tradične predieranie sa dopredu. Nešlo to hladko, predsalen, priestoru po štarte nie je veľa, takže som skôr čakal než sa vymotáme na pole aby som sa posunul v balíku pretekárov. Našťastie pre mňa sa zo začiatku nešla hrana a dalo sa to ešte riešiť. Na prašnej vápencovej štrkovke som sa dostal dopredu.

Chvíľu to je do mierneho kopca, skoro rovina. To mi vyhovuje a ide sa fajn, zatiaľ čo to stále nikto príliš nehrotí. Našiel som tu Šimona Tabačka, Martina Belka aj minuloročného víťaza z Francúzska (Mickael Crispin).

Kopec sa však postupne zdvíha a už to začína byť tradične nepríjemná robota do riadneho kopca, ktorého najmenej príjemnou časťou je technická časť v lese - strmý koreňový žľab so štrkom. Konečne sa dostávame von z lesa a čaká nás už len jedna nepríjemná zákruta vo výšľape.

Trať je trochu upravená, takže ešte pekný XC bonus po nízkotatranských chodníkoch a potom už zjazd. Normálne by nasledovala dlhá, v podstate asfaltová časť, no tu je tento rok zásadná zmena. Ideme do pre mňa neznámeho kopca s cieľom v sedle Tabličky a ten je teda naozaj výživný.

Sklon stúpania sa postupne priťahuje a na ku koncu atakuje 30%. Tu je to už s prihliadnutím na vlhké poveternostné podmienky škola techniky. V tomto kopci mi chalani trochu poodišli. Nestíhal som tu tempo prvých troch a cítil som že potrebujem ísť to svoje. Našťastie sa tu nevytvoril rozhodujúci rozdiel a neskôr sa to po zjazde opäť stretlo.

V zjazde som si to trochu došiel, ale snažil som sa jedným okom dávať pozor na vačšie ostré kamene, pretože minulý rok v týchto miestach defektil Mišo Straka. To už ale pomaly prichádzam do Vikartoviec. Prechádzame dedinu a začína stúpanie dňa. Ak si dobre pamätám (takže z časti len odhadujem), zišli sme sa tu Maťo Belko, Mickael Crispin, Vlado Pařízek, Patrik Podolák a ja.

Asfaltový úvod v pohode, doplnenie energie, prehodíme pár slov a potom už postupne zas do roboty. Ako sa cesta mení na šotolinu a trochu zrovnáva, zas to nedávam a cítim, že tento deň bude ťažký. Postupne cezo mňa prelezú všetci a vidím pred sebou už len Maťa, ktorý sa mi ale tiež vzďaľuje. Nejdem do posledných morálnych rezerv a snažím sa netrápiť sa tým. Idem si svoje, uvidím čo sa bude diať dalej. Po pár minútach sa výkon a moje utrpenie stabilizuje na prijateľnej úrovni a už nemám tie nemohúce pocity, ktoré ma sprevádzali v úvode stúpania. Postupne sa vraciam späť k Maťovi. Neskôr chytáme Mickaela, ktorý to na pár sekúnd odstavil a za pomoci multikľúča asi rieši výšku posedu. Obzrel som sa a už je späť v sedle. To už v zákrute chytám druhý dych a zas sa mi ide dobre. Nechávam trochu za sebou aj Maťa a postupne sa ťahám hore kopcom akoby bol odrazu iný deň.

Pozične a pocitovo mi to celkom pomohlo. No keď príde na čistý čas, stratil som tu na víťaza najviac času. Konkrétne 3:31 z mojej celkovej straty 6:54 v cieli.

Pred vrcholom sa to ešte trochu mieša - mňa predbieha Mickael, ja idem však tiež o jeden flek dopredu a to už prichádza zjazd. Ten je veľmi zaujímavý - hustá, nasýtená hmla funguje ako jemné mrholenie, takže som celý orosený a okuliare rýchlo putujú do vrecka lebo cez ne nič nie je vidieť.

V zjazde trochu oklpenem a ďalej je to už taký dojazd, kedy sa snažím nepovoliť. V tom mi veľmi pomáha powermeter. Predo mnou nevidím nikoho ani na dlhších otvorených častiach. Za to zozadu, aj keď mám pocit že idem sám, sa snáď v každom zjazde prirúti Maťo (je to blázon, samozrejme v najlepšom slova zmysle 🙂). No a nie je tomu inak ani po zjazde do Lopušnej doliny kde sa zas stretávame a naberáme ešte Rada Bíroša, ktorý však preteká (a vedie) na kratšej trati. Asfaltové stúpanie ideme spolu a zjazd pod posledný kopček a následne XCčko tiež. Snažím sa ísť dole kopcom čo to dá, pretože Maťo je hneď za mnou. Náled do kopčeka a tu už ide "o všetko". Nie je sa na čo šetriť.

Snažím sa ísť tak, aby som nedal nikomu priestor na ľahké predbehnutie a doviezol to do cieľa, no kto šiel Horala dobre vie, aká je záverečná motanica nekonečná a vyčerpávajúca. Čaká nás posledný výšľap a tam idem už v tej chvíli úplnú hranu. Ešte na 4 minútky vytlačím 350W aby som to poistil. Pozerám za seba a je to OK, toto už klapne. Takže nakoniec 3. flek.

Na Mickaela to nakoniec bolo necelých 30 sekúnd, takže asi sme sa postupne približovali aj k nemu. Ďen teda nakoniec hodnotím pozitívne a naproti tomu aká biedna mala táto sezóna byť Horal ukázal, že nič nie je stratené.

Na Strave si môžete pozrieť celú aktivitu a na Sportsofte kompletné výsledky.