ŠKODA MTB maratón Levočské vrchy 2023:

Za hradbami Levoče je ukryté výnimočné, až magické historické mesto. Pre mňa je však v Levoči výnimočnosti ešte viac. Na Škoda Bike Open Tour som totiž nikdy nevyhral. A ani som to nepovažoval za reálne. Až do soboty.

Začnem asi tým, že z dlhodobo upršanej predpovede sa nakoniec vykľul blok tropických dní a sobota bola doslova extrémna. Teplo mi až tak nevadí, ale tu bolo toho tepla naozaj viac než dosť a cítiť to bolo už hneď ráno.

Pôvodný plán štartovať na dlhej trati na poslednú chvíľu s Tomášom meníme a pri registrácii trošku komplikujeme inak hladký proces zmenou trate na strednú. Usporiadateľ nám však vyšiel v ústrety a budeme štartovať na 50ke - nepôjdeme teda úvodnú slučku dvakrát.

Nahodiť čísla, ešte trochu sušeného ovocia a vyrážame na štart. Samozrejme prichádzame asi minútu pred štartom takže námestie je už plné a my stojíme vzadu. Je to tu však široké, takže to nie je také zlé. Premýšľať nad tým však nie je čas, lebo už štartujeme a valíme to smerom z mesta do Levočskej doliny.

Dole kopcom sa snažím predbehnúť čo najviac ľudí aby som mal do nájazdu na stúpanie na Mariánsku horu čo najlepšiu pozíciu, ale očividne takto neuvažujem len ja.

Z hlavnej odbočujeme do prava na poľnú cestu a začína úvodné stúpanie. Veľmi horúce stúpanie. Postupne štrikujem smerom dopredu až sa dostanem k chalanom na čelo a pocity sú OK. No tepy, to je už trochu iná story. Takmer o 10 viac ako bežne.

Nechcem sa tým však nechať rozhodiť. Predsalen, je naozaj teplo, telo má čo robiť. Snažím sa držať tempo tak, aby som bol vpredu. Žiadne šetrenie mi nedáva zmysel. Buď tam budem od začiatku, alebo sa na čelo už nikdy nevrátim.

Na horu prichádzame v menšej skupinke, prežehlíme trochu asfaltu odbočka doľava do lesa a už zas tlačíme. Našťastie blato stihlo dobre preschnúť, takže to už nie je taký masaker ako keď sme to tu boli pojazdiť pred týždňom.

Dlhým zjazdom sa potom dostávame dole do Levočskej doliny a zahryzávame sa do druhého stúpania. Zatiaľ to nejde zle, snažím sa byť tam kde treba a nenechať si to újsť. Aj druhý kopec zvládam relatívne v poriadku. Na chvíľu sme oklepli v dlhšom šotolinovom zjazde a to už míňame prvú občerstvovačku. Tu sa mi nepodarilo prebrať vodu, tak som sa trochu vrátil, lebo voda tu má dnes cenu zlata. Chvíľu šprint a som späť pri chalanoch.

Čaká nás najdlhšie a najteplejšie stúpanie dňa na rozhľadňu. Jeho prvá časť sa mi ide fajn, no po cca tretine už pocitovo nestíham. Robím čo sa dá aby som sa udržal, ale nemám na to. Doviezol som to aspoň po odbočku smerom k ďaleko strmším pasážam. Tu však už začínam trochu strácať.

Snažim sa stále ísť subjektívne maximum aby som stratil čo najmenej, no keď prichádzame na starú asfaltku, chalani už sú o kúsok predo mnou. Viem, že na vrch to už nie je ďaleko, čaká nás však ešte neppríjemná technická stojka, tak dávam gél. ten mi však padá, tak sa preň vraciam. Dnes si nemôžem dovoliť rozhadzovať energiu len tak po ceste. Pri tom ma predbieha Róbert Gombala a ja som aktuálne na piatom mieste.

Nevadí, hlavne sa dať dokopy, dodať trochu energie a doklepať to pod rozhľadňu. Podarilo sa a konečne prichádza nájazd do technického zjazdu (úvodná foto). Síce tu človek nemôže úplne oddychovať, ale po tom nekonečnom stúpaní mam radosť aj z tohto.

Chalanov už pred sebou nevidím, ale ani zozadu sa nik neblíži takže ja si pokračujem svoje. Nasleduje vozivá časť hore-dole po kamenistých cestách kde zas idem čo to dá a zas získavam vizuálny kontakt s čelom. Je to určite motivujúce a keďže viem, že to najhoršie máme za sebou, snažím sa chalanom priblížiť, lebo po týchto cestách môže byť skupinka výhodou. Trvá to však dlho a keď som konečne späť, prichádzame na občerstvovačku kde nikto okrem mňa vyslovene nezastavuje. Ja však cítim, že voda je dnes pre mňa dôležitejšia než pozícia na trati a tak stojím a naberám vodu do fľaše.

V zjazde už pred sebou nikoho nevidím ale v nájazde do jedného z posledných stúpaní nie sú ďaleko a ja si začínam uvedomovať že dnes bude potrebné zo seba vyžmýkať aboslútne všetko, lebo rozdiely medzi nami nie sú veľké.

Po ceste ešte stretávam Matúša Čurjaka, ktorý má zjavne technický problém (v zjazde sa mu zamotala reťaz) a tak sú predo mnou ešte dvaja (Mišo Porubčan a Roman Štuler). Romana dobieham hneď v prudkej otočke po zjazde a aj keď sa snažím prešprintovať ho a vzdialiť sa, pokračujeme ďalej spolu. Miša už ale pred nami nevidieť.

Ponad nádrž, okolo chát, úzky mostík cez ktorý treba potlačiť, výšľap na hlavnú cestu a už valíme dole Levočskou dolinou. Tu sa pred nami v diaľke objavuje Mišo, ale je to ďaleko. Ešte si poslednýkrát odskočíme z cesty na lesný, celkom technický chodník a potom sa už blížime do lesoparku. Stúpame smerom hore k hradbám, no Mišo je ďaleko a vyzerá to na súboj s Romanom, ktorý ma ihneď po výjazde na rovinu predbieha. Zavesil som to za neho, ale síl je už málo, tepy vysoké a nohy neochotné. To už ale pod kolesami ubiehajú mačacie hlavy a v prudkej zatočenej stojke je zrazu Mišo asi 20 metrov predo mnou.

Neverím si, ale zároveň si to nemôžem nechať újsť. Na vysokom betónovom schode pri vstupe do hradieb už som za Mišovým zadným kolesom a viem že to bude všetko alebo nič. Mišo nedáva kožu lacno, ale v predposlednej zákrute sa dostávam pred neho a od vtedy je to už pre mňa jeden naozaj dlhý šprint na pásku. Neviem ako, ale vyhrávam!